Fotil: Peter Ančic
Keď sa pozerám na hory, akoby som bola uhranutá. Nemôžem odtrhnúť zrak, musím sa dívať, musím vnímať, musím prijímať. Je to absolútna biela zasnežených úbočí, mnohotvárna šeď skál, ktoré postupne hrajú všetkými farbami a modrá neba, ktoré je pozadím a odrazom. Neviem, či je to práve farebnou redukciou, ale veci sa mi zdajú jasnejšie, akoby bolo jednoduchšie ich uchopiť. Hory sú jedným z mojich domovov. Sú zvrásneným povrchom, plné ohybov, trhlín, priepastí, výbežkov, tieňov a záhad, v ktorých sa dá ľahko skryť alebo sa stratiť. Sú hlboké aj otvorené zároveň. Vytvárajú „ […] jedinečný, mnohorozmerný priestor, ktorého jednotlivé časti spolunažívajú v simultánnosti hĺbky a vyžarovania.“ Je to tektonika strmých, grandióznych, niekedy ponurých aniekedy prívetivých skalných scenérii. Je to prechod z hustých lesov, ktoré sa nečakane roztvárajú a ukazujú vyvstávajúce masívy. Vrcholy jeden vedľa druhého, striedajúce sa štíty rôznych veľkostí a tvarov, avšak vždy smerujúc hore. Sú neuveriteľne pokojné, akoby všetok čas bol iba ich, no napriek tomu ukrývajú ohromujúcu dynamiku, silu, energiu. Sú stále aj premenlivé, z hodiny na hodinu dokážu meniť svoju tvár. Sú slobodné, tak ako ja v nich.
Okolo Annapurny (Upper Pisang – Manang)
105 x 77cm
kombinovaná technika
Bol to jeden z najkomplexnejších výhľadov, aký som v živote videla. Mal všetko. Hlboká dolina, kľukatiaca sa rieka s azúrovou vodou, dedina s farebnými domami, zalesnené úbočia hôr prechádzajúce do skál – čierna zvrásnená skala, hladká dúhová skalná stena aj droliace sa pieskové rokliny. Sneh v špárach, sneh postupne zakrývajúci iba vrcholy, celá zasnežená hora aj ľadovec plný serakov a trhlín. Modrá obloha, malý huňatý obláčik uprostred, vzdušné nariasené oblaky rozťahané po okrajoch a okolo jedného vrcholu obtočený hustý kumulonimbus. Boli tam všetky vrstvy a štruktúry horskej krajiny, nielen jedna farba, ale rozmanitá paleta možností. Toto miesto bolo priestorom pre sny a myšlienky, pre túžbu cestovateľov, dobrodruhov, horolezcov. Nástojčivosť života sa tu predierala na povrch, diaľka a krása sa splietali do niečoho tak podmanivého ako je osobný a úplný pocit slobody, prítomnosti a šťastia.
Okolo Annapurny (Thorong Phedi)
105 x 77cm
kombinovaná technika
To, čo sa mi vybaví ako prvé je dážď, hmla, zbytky snehu a hora spojená s nebom plynulým závojom šedej, vibrujúcej, tmavnúcej vrstvy kvapiek. Bolo to druhýkrát, čo sa zamračilo a začalo pršať. Hrebene na druhej strane sa strácali v hmle, malé husté kvapky sa vznášali vo vzduchu. Milujem zbytky snehu. Sú ako roztrúsené žiarivé topografické body, čiary života krajiny, vymaľované vrásky hory, zbytky včerajška, truhlica plná spomienok. V zlom svetle sa často oddeľujú a levitujú v priestore. Je to abstraktná štruktúra ukrývajúca konkrétnu horu. Hľadám v nich symboly, tváre, zvieratá, znamenia.
Okolo Annapurny (Thorang-La Pass)
103 x 77cm
kombinovaná technika
Vyrážame skoro, niečo po štvrtej. Vstávame ešte za tmy, ale kým opustíme tábor, všetko sa postupne rozjasňuje, svitá. Obloha za horami má veľmi zvláštnu jasnú žiaru, gradient prichádzajúceho slnka. Hory ešte ostávajú v šere, aj keď už rozoznať sneh od kameňa, biela všetko odráža. Čaká nás nový deň, nový výstup. Monotónny rytmus krokov sprevádza iba vŕzganie snehu, ľadový vzduch je nehybný, pomaly prichádza ráno. Je naozaj zima, možno preto ideme až prirýchlo. Obloha modrie, žiara za horami sa stupňuje, prvé lúče obaľujú najvyšší vrchol a menia ho na vzdialenú fakľu. Postupne – tá najjemnejšia ružová, agresívny oranžová a nakoniec žiariaca bieloba. Konečne prichádza aj k nám, slnko na tele je vykúpením z mrazivého objatia rána. Obchádza nás jazdec na malom hnedom koni. Čaká na niekoho, kto nezvládne výstup a zaplatí za odvoz do sedla. Väčšinu času idem sama. Vyhovuje mi to, zameriavam sa na svoj pomalý krok, dych a nádhernú krajinu. Obchádzam sochárske výtvory počasia a tohoto miesta. Ľad a sneh v tvaroch, aké som si nikdy nepredstavovala. Štruktúra vyzerajúca ako zväčšená a zamrznutá hladina jazera, do ktorého s celou možnou silou narážajú kvapky, tvoriac tak veľké šplechy. Pláne plné výrastkov a štruktúr pripomínajúce niečo medzi oceánskym dnom, koralom a povrchom neznámej planéty. Obchádzam ležiaceho chlapa, schovaného za neďalekým balvanom. Bol úplne hotový. Tiež sa mi ide stále ťažšie, posledný úsek zastavujem každých pár metrov. Nevládzem ísť rýchlejšie ale napredujem až hore.
Okolo Annapurny (Muktinath – Jomsom)
105 x 77cm
kombinovaná technika
Prešli sme sedlo a zostúpili do Horného Mustangu. Krajina sa zmenila náhle a úplne, ako obrátením strany. Nastúpilo tisíc odtieňov hnedej. Všade sa vlnia prašné pahorky prerastené trsmi trávy a kríkov. Bolo ľahké predstaviť si kone v tejto krajine. Spoza suchých hrebeňov sa vynárajú oslepujúce vrcholky snehu a ľadu: Dhaulághiri pripomínajúca zjavenie. Ten kontrast ma hypnotizoval. Kráčam prachom a hľadím na osemtisícový vrchol Bielej hory. Zostupujeme úbočím a pod nohami sa nám objavujú skameneliny. Chcem ich všetky pozbierať a odniesť. Po pol hodine si zakážem pozerať sa pod nohy, inak by som domov niesla kilá kameňov. Vchádzame do údolia ohraničeného impozantnou skalnou stenou, na ktorej je skamenená hladina oceánu. Dodnes mi nie je jasné, ako je to možné. Nakoniec vstupujeme do údolia Kali Gandaki, jednej z najhlbších dolín sveta. Fúka tak, že nedokážem poriadne dýchať ani stáť, prach a piesok sa mi vtláča do všetkých otvorov a záhybov tela. Cez ústa a nos si viažem šatku, zhrbená a mrzutá pomaly kráčam proti vetru, ktorý ma obrusuje ako voda riečne kamene.
Z výstavy
