Od severu hora

Fotili: Peter Ančic a Viki Kollerová

Od severu hora, od juhu jazero, od západu cesty, od východu rieka.

Na také miesto chcem raz prísť.

Je to definícia priestoru aj opis oázy, raja. Stred a stret môjho maľovaného, mysleného, žitého sveta. Je to pozícia niečoho výnimočného. Miesto–obraz. Miesto, ktoré sa nedá obsiahnuť jediným pohľadom. Tak jednoduché a pritom má všetko. Štyri svetové strany, tri prírodné úkazy, jedna prirodzená možnosť vstúpiť. Je to miesto, o ktorom sa ťažko rozpráva, keď je človek tam, v tichu stojí a díva sa, nevie, čo by povedal, akoby sme nemali vhodné výrazy, ako keby slová nesedeli, nedali sa priradiť a usporiadať k tomu, čo človek videl, alebo akoby neexistoval spôsob, ako ich usporiadať rovnako komplexným a jednoduchým spôsobom ako bolo usporiadané toto miesto. Čaro, ktoré má, je neopísateľné alebo nevysloviteľné. Nie je to tak, že by mu slová ublížili, že by ho narušili, skrátka sa ho slová iba ťažko dotýkajú, nevedia k nemu preniknúť.


Od severu hora, od juhu jazero, od západu cesty, od východu rieka je názov novely László Krasznahorkaia. Iba názov, názov a prvá veta, ktorá tam je namiesto venovania, nenápadná, prirodzene si vynucujúca celú stranu, drzá, tajomná, zarážajúca: “Dvakrát ju nikto nevidel”, mi vystačili na dlhé dni premýšľania. Veď po takej vete sa ani nedá ísť hneď ďalej. Kniha takmer bez postáv, priestor bez času. Posvätné miesto, chrám, záhrada. Otvorenosť oblohy, smer rieky, odraz jazera, ticho hory a úcta človeka. Takáto predstava vo mne ostala. Vzácna, nie celkom presná, znepokojujúca a veľmi podmanivá.

Z výstavy

Close Menu